Vždy si to zakazujem. Myslieť, volať, písať a vždy to urobím. Potom sa užieram. A potom sa obhajujem. A potom to rozoberám, to je také moje, viac než čokoľvek. Rozoberanie. A overthinking.
Chcem pochopiť chémiu. Chcem ju uchopiť a racionalizovať. Aby som vedela, čo a prečo. Aby to nebolo tak neovládateľné. Pretože rýchly tlkot srdca narúša môj svet, kde majú veci príčinu a vždy o niečo ide. Pokaždé si hovorím, že to nič nie je, že na ňom nič nie je. Že o nič nejde. A potom o tom rozmýšľam, keď vystúpim z auta, hoci nechcem, keď zavriem dvere, hoci nechcem. Nikdy uňho neviem odhadnúť, kedy je to dlho, keby je čas odísť. Neovládam sa a ovládam sa príliš. Vždy dúfam, že to budem vedieť, že nebudem mať nijaký pocit, akoby som bola s kýmkoľvek. Pri komkoľvek nad tým uvažovať nemusím. Z nevinného týždňa sa stal vinný rok, o 2 mesiace to bude vyše. Vyše roka, čo mi začalo niečo chýbať, zo dňa na deň. Bude to rok, čo kmása moju myseľ, čo sa chcem zvliecť z kože a nebyť sebou. Byť niekým, kto ho nestretol, v inom meste, v inom živote .... (4 bodky sú zlo)
Ale ja sa predsa neužieram!
O nič nejde!
Je to len chémia!
Len chémia!
Chémia!
Vždy potom rozmýšľam, ako to bolo DNES. Tak ako ...? Povedz. Je to tak?! Nie, veď ... úplne v pohode, o nič nejde.
A potom žijem dni a týždne z toho stretnutia, premietam. Premietam rozhovory, pohyby, témy ... chápavý úsmev, ako sa nakláňal, keď sa pobavene smial, ako mu bolo vidieť brucho, keď sa naťahoval, ako bol pasívne agresívny, len zo zvyku, ako provokoval, ako si doberal, komplimenty, je taký milý na všetkých?
Tak ako dnes? Myslím, že lepšie ako predtým, prechádza ma to. Určite. Určite som oveľa vyrovnanejšia, skrátka ma to opúšťa. Budeme skvelí priatelia. Samozrejme.
Medzi mužom a ženou neexistujú priateľstvá. Sú to len minulé, prítomné a budúce milostné vzťahy.
kniha História, Peter Šulej, str. 208
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára