Zavarený karfiol. Oblaky v náleve. Kopovité oblaky. Flashback. Spomienka. Ako malá som tak často pozerala na nebo, na oblaky. Cítim vodnú paru a chlad. Prečo už to nerobím? Mala by som viac. Mám krásne silné predstavy. Flashback. Naša záhrada. vysoké modré neo. Stred leta. Neskoré poobedie. Oranžová a teplá sivá. Ako Egypt. Sála horko. Vystupujúce lopatky na opálenom chrbte. Rašiace krídla. Stane sa z nej anjel? Znova sa to vracia. Pretvorené. Odomyká sa? Neodomyká. To sa po mne len sápe Freud. Sápe sa na cievy a svaly pod kožou, kam si vliezol a teraz tu bude so mnou bývať, hulákať a posmievať sa. Chytať spomienky za zadok. Roztrhne ich vo všetkej nevinnosti a hnuse. To mu ide. Vlastne má pravdu ... keď sa to odvážime priznať. Pramení nenávisť zo strachu z pravdy?Ako často? Dnes áno. Potlačené sa odpotlačí a pritancuje do vedomia. Tancuje kan-kán a je sprosté.
Všetci vyzerajú ako noví. V protiklade ku mne. Snáď je to len skúškovým a tiež budem nová a oddýchnutá. Pri vode. Chytať ryby v plytčine ako dieťa. Ako zlaté dieťa, študujúce, som slnkom vo vlasoch a budúcnosti. Nakročené správnou nohou. Baviace sa. Nemajúce strach. V kimone. Ultra zenové. Nestarajúce sa. S čudnými metaforami, rozdávajuce radosť. Tváriace sa, že nie je zlo. Mierové dieťa. Pijúce a behajúce. S dračími plodmi, ktoré žne. Pestrými a sladkými.
(Nateasuj sa, dievča!)
Dieťa prechodníkov.
Tričko z New Yorkeru:
Forget the Dramas, go to the Bahamas.
... myslela som, že bude posledná, ale som na čele. Ja a moje drámy.
Trochu sneží. Je to vidieť iba vo svetle stretávacích svetiel áut/vozidiel (možno by bolo aj v diaľkových svetlometoch, ale tie nesmú byť zapnuté na ceste, ktorá je súvisle a dobre osvetlená).
„A teraz sem chodíme pozerať otca ... “ Jakého otca? Mimovoľne zastavujem, civím mu na chrbát.
„Tebe zomrel otec?“
„V októbri, nehovoril som ti?“ Zdá sa mi to, alebo sa snaží o nenútený tón?
Prvý krát za 3 roky hovorím s človekom. So srdcom a dušou. Na chvíľu. Na túto jednu ľadovú hodinu mu odpúšťam každú debilnú poznámku, ktorou ma urazil. Ľútosť je fascinujúci cit. Zmyje všetko. Odplaví.
Zmierenie. Počujem zmierenie. Oslobodzujúce. Nikdy som ešte od nikoho, kto zostal, nepočula toľko zmierenia. Vždy bol iný. Nečakaný. Aj toto zmierenie a ten tón sú nečakané.
Doma dlho plačem. Pre otcov známych aj neznámych.
Priala by som si zísť zo svojho pomyselného ochranného piedestálu a hovoriť. Byť toho schopná. O počasí. S ľuďmi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi. Nepýriť sa. Poznať správne odpovede na banálne otázky.
Nový ateliér. Mám z neho strach. Nový ľudia. Zohratí. Viem to. Možno ... by bolo lepšie, ak by sa ma nepokúšali začleniť. Neviem už, aké je to patriť niekam. Nemám čo dať. V hĺbke si prajem dovoliť im prestúpiť steny. Vytiahnuť ma na svetlo. To by bol väčší challenge, než tvorba akcidačného fontu.
Možno skutočne nie je chyba vo mne. Možno bola v nich. Ale bez vetra sa ani lístok nepohne.
Som plná hnevu. Ešte stále. Zo starajúcich sa a z nestarajúcich sa. Prosím, odíď zo mňa. Nechcem ťa už. Si jed. Trváš pridlho. A vieš, že ja sa už pár rokov nepretvarujem. Zabudla som ako. Už mi presvedčivo nefungujú mimické svaly na povel. Prezradia ma. Alebo možno niečo, čo zo mňa lezie. Vlny, zhusťujúce vzduch. Mala by som byť lepší človek. Vrátiť sa do neskoršej fázy vývinu a začať znova. Posledné v neposlednom rade.
Znova prehodil nábytok. Pribudla fotka s ňou. Ktorý z nich ju tam dal? A ktoré veci môžu byť jej? Visí tu jej kabát. Doma v skrini mi visí ten istý. Rovnaké čižmy, novesty, zrejme podobný vkus na mužov ... Myslím, že by sme boli sympatické, ak by sme sa raz zoznámili. Možno by sme boli priateľky. Zatiaľ sa jej vyhýbame statočne obaja.
Ponúka mi whisky.
M. my raz povedal, že muž nemusí chcieť ženu opiť len preto, aby bola prítulná. „Niekedy len chce vidieť, aká je, keď sa zostrelí.“
Nikdy. Nikdy. Nikdy!
Na slnečnú parapetu mi zvonku vyskočila mačka. Je -7°C. Má obojok a je veľká. Snažím sa ju nevystrašiť. Za chvíľu začne mraučať a skúmať okno. Packuje po skle. Asi si pomýlila dom.
Vraj som sa zmenila. Toto som naposledy vyslovila, keď som mala 13. Vraj ma to zmenilo. Zmenilo. Je to smutné, keď sa človek stáva tým, čím pohŕda, ale zároveň sa tým chce stať. Stávam sa tým, čo sa mi hnusí a dúfam, že budem len light version. Vidím tie obrazy denno denne. Vidím sa v budúcnosti. Cítim ako sa mi dreň v kostiach mení a miesto krvi, Života, do mňa vypúšťa len kópiu iných životov, aké by som mala žiť podľa nich. Stávam sa jednou z mnohých. Z tých, ktorí sa dajú kvantifikovať, zmerať, vrátane ich snov a túžob. Vidím ten hnus, ako si budem hovoriť, že to takto určite nie je a budem sa klamať. Budem si veriť. A raz za čas príde a povie mi, ako na tom som, ako doktor. Nepoznačená. Nezhyzdená. Prečo to musím prijímať so všetkým? Nedá sa len niečo? Chcela by som mať späť moje oči. Dobrovoľne som si ich vydriapala, keď som tam vkročila. Na to schodisko.
Chcela by som sa sťahovať do teplých krajín ako vtáky, aby ma ten chlad obchádzal. Hlavne to mrznutie duše. Zmytie radosti. Vyfúkanie dôvery z duše. Ako lístie z ulice. Kiež by som až do mája nemusela vyjsť z domu. Postavila by som si bunker z dvoch diek a z paplóna a prečkala. Doteraz ma deprimovali ostatní, teraz sa celkom dobre zvládam deprimovať aj sama.
Bola som s M. na Bielej noci. Všetko sme stihli a bolo nám dobre. Sledovali sme starý most z nábrežia. Ak by som bola sentimentálna, povedala by som, že to bolo veľmi romantické. A namaľovala som sa. To už som skoro na pol ceste k sentimentu.
Máme zlé rozvrhy a sme málo spolu. Rozmýšľam, či to celé neprehodnocuje. Nás.
Ja to už nerobím.
Nie je ten most nejak čudne otočený? Prichádzame k Eurovei.
On chodí do BA 5 rokov, je už 7 a stále sa vieme stratiť na nábreží.
Málo jem a viem spať 10 hodín denne. To je také učebnicovo jesenné.
Hrozne moc mi chýba starý ateliér.
Mám veľa času a zle s ním hospodárim.
Musím si opäť pripomínať, že by som mala byť milšia. Zase to kazím. Aj svoj raňajkový rituál.
Hektika sa vytratila spolu s tou hmlou. Oteplilo sa. Nie na dlho. Prokrastinujem. Snáď nie nadlho.
Už chápem, prečo sú ľudia z toho ateliéru takí, akí sú. Trvalo to 2 týždne. Pochopiť. Nevytvára sa tlak, neurčujú sa hranice. Máš, len čo máš. Nemusíš mať viac. Myslela som si, že nebudem mať problém. Že tie hranice budú vo mne, to som si vždy myslela, aká som úžasne zodpovedná. Ale musím do toho dorásť.
Spomenula som si, ako nerada robím piktogramy. Urobím ich. Pre vyššie dobro svojho vizuálu. Svojho tohotosemestrálneho dieťaťa. Vlastne to asi budú dvojičky. Budem ich nosiť 3 mesiace a potom si ich odnesiem domov z tlačiarne. Ako z nemocnice. Aj tie deti sú si podobné. Len dospejú rýchlejšie.
Včera som mala prvú kresbu. Bolo to pekné. Trvá od piatej do deviatej. Myslela som, že ma ten čas zabije ale nestalo sa. Bolo to ... dobré. Prekvapivo sa mi chcelo, spočiatku som zúfala a nedarilo sa mi. Ako keď kreslíte to 3 mesiacoch. Malo to čaro. Tma, prítmie, ostré svetlo. Línie. Mäkkosť zrzky a ostrosť šľachovitého muža, ktorý sa stále mrví. Svetlo vytváralo intimitu. A tma skrývala becherovku, ktorou sme na kresbe zapíjali narodeniny L. Becherovka je dobrá, ako škorica. Cinnamon. Nasmiala som sa na najdebilnejších veciach.
Nebudem o nich písať. Snáď len, že si bolestne uvedomujem, ako som ho zanedbávala posledné, mesiace (roky?) v momentoch, kedy sa mi to vracia. A naňho sa snažím nemyslieť. Nestretnúť ho. Nechať ho odísť preč zo mňa. Nechať ho jej.
Užívam si samostatnosť, trochu samotu. Na nikhoo nebrať ohľady, prestala som sa báť. Robím iné veci, s inými ľuďmi a preto ma nemôžu porovnať. Moja škoda, ja sa neviem porovnať. Potom neviem, kde som. Musím len dúfať, že toto tempo je to správne.
Lebo keď niečo celé dni pozorujete, tak komu to patrí naviac? Vám predsa!
Ráno sa snažím vstať skoro. Zodpovedne. Darí sa mi, som pobalená, ale raňajkovať nestíham. Je chladno a krásna hmla. Hlina plytko dýcha, ešte spí, jej dych sa drží na povrchu. Slnko sa rozptyluje. Také septembrové. Už viem, prečo som rada chodila na skorší autobus. Dych zeme, málo ľudí, plynulá doprava.
Som v novom ateliéri. Prvý deň. Mám z toho stres. Neviem, ako si ma položiť nohy a ruky. Uvedomujem si, že môj strach je vidieť na spôsobe, ako sedím. Schúlená, zhrbená. Presadám si z pohovky na stoličku, do tureckého sedu. Rozšafne. Konzultant sa správa zvláštne, takto ho nepoznám. Naraz som dostala z strach. Z tej novoty, z ľudí, z prostredia, z témy, na ktorú som sa ešte pred pol hodinou tešila. To už poznám, je to ten strach, kým sa oťukám. Bude trvať tak asi 2-3 týždne. Možno by som mala každý semester meniť ateliér. Nech si zvyknem a odbojím sa. Plytvá mojím časom, sedíme, čakáme, nezmyselné rozhovory. Nevie, že zo slov sa veľa nedozvie? Prečo ľudia poslednou dobou tak radi plytvajú mojim časom? Odchádzam s nepokojom. Nespokojná. Mám veľa vecí. Sú ťažké. Bolia ma.
Poobedie s Ním, ale bez neho. Vlastne som bola rada, nikto ma aspoň nerozptyľoval pri prezentovaní nových vecí. Prišla som si trochu hlúpo, nepamätala som si, čo som robila, nepamätala si, čo kto videl, nevidel. Nakoniec sme sa zhodli. V podstate sú najmilší klient. Sú rozumní. A nie sú na mňa zlí. Stačí mi málo. A nielen mne. Ľuďom stačí málo. Málo, aby bol svet dobrý. Málo od každého.
Čakám na zastávke, až mi tašky amputujú ruky v ramenách.
Preťaženie siete. Blikajúce neuróny. Slzy. Žalúdok. Multi-tasking. Stres. Neuróza. Nespokojnosť. Rezký krok. Ruky v päsť. Zamračená tvár. Nervozita. Zlosť. Skrat. Nerovnováha. Vyminula som si okienko v diáry na pondelok. Znamená to, že viac nemám robiť?
Začína kolotoč školy. Snažím sa neurobiť si to bolestnejšie. Dávam si pozor, úzkostlivo. Nechce sa mi zase prekračovať hranice Znesiteľnosti, tie sú už aj tak dosť posunuté, a ani svoje vlastné. Tie časové.
Vidím sa so spolužiakmi a nemám skoro nijaké emócie. Možno je v tom chyba. Možno som psychopat. Ani oni nemajú emócie ani skutočné vzťahy. Je mi z toho smutno. Nechcem byť sama. Neviem vytvárať vzťahy bez toho, aby sa som ich nezačala skúmať alebo si z nich nevytvorila mocenskú hru. Ani Š. mi už neodpisuje. Vždy sa tak snažím. Pri každej konverzácii. Neľutujem sa, len sa to snažím pochopiť, poznať rozumom. Ostatní sú, akoby mali ten Manuál priatelenia sa v sebe, ale ja to asi nemám vo svojej základne výbave. Prisahala by som, že kedysi to takto nebolo. Spolieham sa na školu. Že príde semester a ja prestanem mať čas sa umárať.
Niekdy si zase pripadám, že to robím z trucu. Viem si nájsť tisíc dôvodov, prečo nie. Akoby pre mňa neboli dosť dobrý. Pritom ja som ten chybný článok. Sťažovať sa a nič nerobiť.
A možno to tak má byť. Možno som vlk.
Mám sluchátka, počúvam Pixies. Luská na mňa prstami. Ahoj! Odpoveď. Ahoj! Tvárim sa, že som si ho nevšimla na Jeho ulici. Zaváham, naozaj sa ponáhľam, nadychujem sa a vraciam sa myšlienkami zo stratosfér. Ponáhľaš sa? Vlastne aj ja, len som ťa chcem pozdraviť. Stále sa vraciam. Tak ... ahoj! Začne sa smiať. Ahoj! Na zástavke sa smejem. Fajn pokec, krátke-stručné. Prirodzenejšie než s ostatnými. Small-talk je najdebilnejšia forma komunikácie.
Niečo sa zmenilo. Občas sa viem presvedčivo brániť sama pred sebou. Počúvam sa. Počúvam rozum.
Cheilop děvče pozoruje. Vidí, jak je opuštená a smutná, že se s ní nikdo z ostatních dětí nechce hrát. A on tuší proč. Je prostě jiná. Tak jako on. Hračky má srovnané podle abecedy. Když není po jejím, svou nelibost vyjadřuje hlasitým křikem. Tedy v lepším případě, v tom druhém popadne první věc, kterou má po ruce a mrští jí směrem ke zdroji svého neštěstí. A pak je jí to líto.
Vo vlaku som si čítala Raketu. Kúpila som si ju, lebo som bola zvedavá na dizajn. A zároveň som si dlho pri čítaní tak neoddýchla.
Stretáme A. a T. Neviem, ako sa k ním mám správať po tom, čo o nich viem. Moje snahy a normálne správanie bývajú obvykle márne. Ďalší small-talk. Najstrnulejší za posledné mesiace. Naňho sa mi ani nechcelo pozerať. Bála som sa, že mi to uvidí na očiach. Je inteligentný. Snažila som sa ich ignorovať. Reagovať tým, že nereagujem.
Unknown woman. Vitaj znova. Plnia sa ti sny, láska? Si šťastný?
Rozmýšľam nad svojimi pocitmi. Čím začnem. Nemám prevládajúci pocit, mám sa skoro dobre. To je div. Poobede som rozmýšľala, či by nebolo predsa vhodné navštíviť Ch. Len tak informačne, aby som si to potvrdila. Myslím, že by mi to len potvrdil. Ak sa takto cíti normálny človek, tak to nestojí za nič. Nič nestojí za nič. Všetko nestojí za nič. A čo sa stane potom? Nestane sa nič. Malo by sa stať. Riešenie vecí, ktoré sa ma bytostne týkajú mi nikdy nešlo. Strkať hlavu do piesku mi išlo lepšie. Trpieť. Čakať. Nechať pohár pretiecť. Prísť k hraniciam. Teraz je to ale iné. Ostatným často pretečie krvou. Patrím do množiny ostatných. Alebo nie? To si často hovoríme, že my nie sme ako ostatní. Kto sa v tom má vyznať ... A čo stalo potom? Svet si rozdelil moria s obavami pred konkurenciou a každý chcel byť prvý, každý. A to im ešte nestačilo.
Stále sa ho snažím v sebe zaháňať. Naposledy bol zlý. A potom sa snažil opekňovať. Na chvíľu mal zas ten mäkký hlas, keď mi niečo hovoril. Strácajúci sa. Zanikajúci vo výdychu. Zatajený. Potom sa dlho pozerá do očí. Strašne ho v tých momentoch nenávidím. Viem, že vie.
Ak by na to jedného dňa prišlo, nepodľahnem. Neurobím jej to. Žiadna žena by nemala byť podvedená. Často sa to interpretuje ako boj a potom ako víťazstvo. Čo je na tom víťazné, zničiť a ponížiť druhého človeka? Len zakúsiť, čo to obnáša. Je na to pekné slovo. Bezcenná. Worthless.
Ľudí vo všeobecnosti nemusím, ale ženy obzvlášť. Nebojím sa, čo urobí on. To ženám neverím. Lebo sa to nedá. Pre tú rivalitu a tlak. Pre tú kultúru sebectva a povrchnosti. Ruinovať ľudí len pre ten pocit. Kedy sa to vlastne stalo? Boli sme na seba vždy také? Hovorí sa, muži majú väčšie libido, ale mám viac skúsenosť, že opak je pravdou.
S M. sme sa bavili o tom, prečo nemám skoro žiadne kamarátky. Správne analyzoval, že s nimi nemám rovnaké záujmy.
Ženy, ktoré nenávidia ženy.
Mám hlúpe malé problémy. Neviem, či som niekedy mala nejak skutočné. Ak, tak len v náznakoch. Priala by som si, aby som si ich nekoštruovala a vedela sa radovať.
Rozmýšľala som nad K. a nad prácou. Nad tým, aký život ma čaká. Aký spôsob života mám pred sebou. Bude asi podobný ako život K. Chcem to tak? Nie. Chcela by som žiť. Žiť život. Nepachtiť sa, nemať strach, stres a úzkosť.
Je neskoro vycúvať? Budem ešte mať čas niečo vymyslieť, kým sa začne diať reálny život?
Dnes to bolo tak silné, že som sa len málo ovládala. Poddávala som sa apatii na záhradnej stoličke, kým sme hostili návštevu.
