Už chápem, prečo sú ľudia z toho ateliéru takí, akí sú. Trvalo to 2 týždne. Pochopiť. Nevytvára sa tlak, neurčujú sa hranice. Máš, len čo máš. Nemusíš mať viac. Myslela som si, že nebudem mať problém. Že tie hranice budú vo mne, to som si vždy myslela, aká som úžasne zodpovedná. Ale musím do toho dorásť.
Spomenula som si, ako nerada robím piktogramy. Urobím ich. Pre vyššie dobro svojho vizuálu. Svojho tohotosemestrálneho dieťaťa. Vlastne to asi budú dvojičky. Budem ich nosiť 3 mesiace a potom si ich odnesiem domov z tlačiarne. Ako z nemocnice. Aj tie deti sú si podobné. Len dospejú rýchlejšie.
Včera som mala prvú kresbu. Bolo to pekné. Trvá od piatej do deviatej. Myslela som, že ma ten čas zabije ale nestalo sa. Bolo to ... dobré. Prekvapivo sa mi chcelo, spočiatku som zúfala a nedarilo sa mi. Ako keď kreslíte to 3 mesiacoch. Malo to čaro. Tma, prítmie, ostré svetlo. Línie. Mäkkosť zrzky a ostrosť šľachovitého muža, ktorý sa stále mrví. Svetlo vytváralo intimitu. A tma skrývala becherovku, ktorou sme na kresbe zapíjali narodeniny L. Becherovka je dobrá, ako škorica. Cinnamon. Nasmiala som sa na najdebilnejších veciach.
Nebudem o nich písať. Snáď len, že si bolestne uvedomujem, ako som ho zanedbávala posledné, mesiace (roky?) v momentoch, kedy sa mi to vracia. A naňho sa snažím nemyslieť. Nestretnúť ho. Nechať ho odísť preč zo mňa. Nechať ho jej.
Užívam si samostatnosť, trochu samotu. Na nikhoo nebrať ohľady, prestala som sa báť. Robím iné veci, s inými ľuďmi a preto ma nemôžu porovnať. Moja škoda, ja sa neviem porovnať. Potom neviem, kde som. Musím len dúfať, že toto tempo je to správne.
Lebo keď niečo celé dni pozorujete, tak komu to patrí naviac?
Vám predsa!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára