novota

Ráno sa snažím vstať skoro. Zodpovedne. Darí sa mi, som pobalená, ale raňajkovať nestíham. Je chladno a krásna hmla. Hlina plytko dýcha, ešte spí, jej dych sa drží na povrchu. Slnko sa rozptyluje. Také septembrové. Už viem, prečo som rada chodila na skorší autobus. Dych zeme, málo ľudí, plynulá doprava.

Som v novom ateliéri. Prvý deň. Mám z toho stres. Neviem, ako si ma položiť nohy a ruky. Uvedomujem si, že môj strach je vidieť na spôsobe, ako sedím. Schúlená, zhrbená. Presadám si z pohovky na stoličku, do tureckého sedu. Rozšafne. Konzultant sa správa zvláštne, takto ho nepoznám. Naraz som dostala z strach. Z tej novoty, z ľudí, z prostredia, z témy, na ktorú som sa ešte pred pol hodinou tešila. To už poznám, je to ten strach, kým sa oťukám. Bude trvať tak asi 2-3 týždne. Možno by som mala každý semester meniť ateliér. Nech si zvyknem a odbojím sa. Plytvá mojím časom, sedíme, čakáme, nezmyselné rozhovory. Nevie, že zo slov sa veľa nedozvie? Prečo ľudia poslednou dobou tak radi plytvajú mojim časom? Odchádzam s nepokojom. Nespokojná. Mám veľa vecí. Sú ťažké. Bolia ma.

Poobedie s Ním, ale bez neho. Vlastne som bola rada, nikto ma aspoň nerozptyľoval pri prezentovaní nových vecí. Prišla som si trochu hlúpo, nepamätala som si, čo som robila, nepamätala si, čo kto videl, nevidel. Nakoniec sme sa zhodli. V podstate sú najmilší klient. Sú rozumní. A nie sú na mňa zlí. Stačí mi málo. A nielen mne. Ľuďom stačí málo. Málo, aby bol svet dobrý. Málo od každého.


Čakám na zastávke, až mi tašky amputujú ruky v ramenách.