nezhyzdená

Vraj som sa zmenila. Toto som naposledy vyslovila, keď som mala 13. Vraj ma to zmenilo. Zmenilo. Je to smutné, keď sa človek stáva tým, čím pohŕda, ale zároveň sa tým chce stať. Stávam sa tým, čo sa mi hnusí a dúfam, že budem len light version. Vidím tie obrazy denno denne. Vidím sa v budúcnosti. Cítim ako sa mi dreň v kostiach mení a miesto krvi, Života, do mňa vypúšťa len kópiu iných životov, aké by som mala žiť podľa nich. Stávam sa jednou z mnohých. Z tých, ktorí sa dajú kvantifikovať, zmerať, vrátane ich snov a túžob. Vidím ten hnus, ako si budem hovoriť, že to takto určite nie je a budem sa klamať. Budem si veriť. A raz za čas príde a povie mi, ako na tom som, ako doktor. Nepoznačená. Nezhyzdená. Prečo to musím prijímať so všetkým? Nedá sa len niečo? Chcela by som mať späť moje oči. Dobrovoľne som si ich vydriapala, keď som tam vkročila. Na to schodisko.

Chcela by som sa sťahovať do teplých krajín ako vtáky, aby ma ten chlad obchádzal. Hlavne to mrznutie duše. Zmytie radosti. Vyfúkanie dôvery z duše. Ako lístie z ulice. Kiež by som až do mája nemusela vyjsť z domu. Postavila by som si bunker z dvoch diek a z paplóna a prečkala. Doteraz ma deprimovali ostatní, teraz sa celkom dobre zvládam deprimovať aj sama.

Bola som s M. na Bielej noci. Všetko sme stihli a bolo nám dobre. Sledovali sme starý most z nábrežia. Ak by som bola sentimentálna, povedala by som, že to bolo veľmi romantické. A namaľovala som sa. To už som skoro na pol ceste k sentimentu.
Máme zlé rozvrhy a sme málo spolu. Rozmýšľam, či to celé neprehodnocuje. Nás.
Ja to už nerobím.

Nie je ten most nejak čudne otočený? Prichádzame k Eurovei.
On chodí do BA 5 rokov, je už 7 a stále sa vieme stratiť na nábreží.



Málo jem a viem spať 10 hodín denne. To je také učebnicovo jesenné.
Hrozne moc mi chýba starý ateliér.
Mám veľa času a zle s ním hospodárim.
Musím si opäť pripomínať, že by som mala byť milšia. Zase to kazím. Aj svoj raňajkový rituál.

Ak niečo neviem pomenovať, neviem to ani nájsť.