„A teraz sem chodíme pozerať otca ... “ Jakého otca? Mimovoľne zastavujem, civím mu na chrbát.
„Tebe zomrel otec?“
„V októbri, nehovoril som ti?“ Zdá sa mi to, alebo sa snaží o nenútený tón?
Prvý krát za 3 roky hovorím s človekom. So srdcom a dušou. Na chvíľu. Na túto jednu ľadovú hodinu mu odpúšťam každú debilnú poznámku, ktorou ma urazil. Ľútosť je fascinujúci cit. Zmyje všetko. Odplaví.
Zmierenie. Počujem zmierenie. Oslobodzujúce. Nikdy som ešte od nikoho, kto zostal, nepočula toľko zmierenia. Vždy bol iný. Nečakaný. Aj toto zmierenie a ten tón sú nečakané.
Doma dlho plačem. Pre otcov známych aj neznámych.
Priala by som si zísť zo svojho pomyselného ochranného piedestálu a hovoriť. Byť toho schopná. O počasí. S ľuďmi odchádzajúcimi a prichádzajúcimi. Nepýriť sa. Poznať správne odpovede na banálne otázky.
Nový ateliér. Mám z neho strach. Nový ľudia. Zohratí. Viem to. Možno ... by bolo lepšie, ak by sa ma nepokúšali začleniť. Neviem už, aké je to patriť niekam. Nemám čo dať. V hĺbke si prajem dovoliť im prestúpiť steny. Vytiahnuť ma na svetlo. To by bol väčší challenge, než tvorba akcidačného fontu.
Možno skutočne nie je chyba vo mne. Možno bola v nich. Ale bez vetra sa ani lístok nepohne.
Som plná hnevu. Ešte stále. Zo starajúcich sa a z nestarajúcich sa. Prosím, odíď zo mňa. Nechcem ťa už. Si jed. Trváš pridlho. A vieš, že ja sa už pár rokov nepretvarujem. Zabudla som ako. Už mi presvedčivo nefungujú mimické svaly na povel. Prezradia ma. Alebo možno niečo, čo zo mňa lezie. Vlny, zhusťujúce vzduch. Mala by som byť lepší človek. Vrátiť sa do neskoršej fázy vývinu a začať znova. Posledné v neposlednom rade.
Znova prehodil nábytok. Pribudla fotka s ňou. Ktorý z nich ju tam dal? A ktoré veci môžu byť jej? Visí tu jej kabát. Doma v skrini mi visí ten istý. Rovnaké čižmy, novesty, zrejme podobný vkus na mužov ... Myslím, že by sme boli sympatické, ak by sme sa raz zoznámili. Možno by sme boli priateľky. Zatiaľ sa jej vyhýbame statočne obaja.
Ponúka mi whisky.
M. my raz povedal, že muž nemusí chcieť ženu opiť len preto, aby bola prítulná. „Niekedy len chce vidieť, aká je, keď sa zostrelí.“
Nikdy. Nikdy. Nikdy!
Na slnečnú parapetu mi zvonku vyskočila mačka. Je -7°C. Má obojok a je veľká. Snažím sa ju nevystrašiť. Za chvíľu začne mraučať a skúmať okno. Packuje po skle.
Asi si pomýlila dom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára