Zmätené budíky. Nadstavujem si dva. Jeden na telefóne a jeden na tablete. Majú od seba interval 15 minút. A čas na tablete je posunutý o 10 minút. Ráno mi hrajú na striedačku. Androidová kakofónia.
Cestujem sama. Kde je Š.? Ani večer mi nenapísal. Snáď ho nezožrala tá zlovestná Bratislavčanka, s ktorou mal mať včera pracovné stretko. Čítam Nietzscheho. Zmysle viet ide do mňa ľahko. Miestami aj jeho myšlienky a pravdy. Miestami.
Požadovat od síly, aby se neprojevovala jako síla, aby nebyla vůlí přemáhat, vůlí porážet, vůlí panovat, žízní po nepřátelích a odporu a triumfech, je stejně pošetilé jako žádat od slabosti, aby se projevovala jako síla.
Je príjemné byť považovaná za silu. Občas sa mi to deje. Vlastne asi často. Pod tým som neistá. Prekrývam to suverénnosťou.
K. počúva nejaké španielske rytmy. Som ako v dizajnérskej telenovele, ktorá sa odohráva v office so stenou s pohľadového betónu. Všade samý vida ... v každej slohe.
Mali sme debatu o pohŕdaní. Slovíčkarenie ako ospravedlnenie. Neistoty a predsudkov. Sme ľudia.
Cestou domov nefunguje klíma. Znova. Nemám čo dýchať, nemám ... nedá sa ... zvoní ... zvoní ti telefón. On! On volá. Panika, nádych. Hrám to na suverenitu a na to, že mám toho veľa. Prečo sa vždy správam ako idiot? Hry mi nejdú, mám zmätený prejav, musím ho ospravedlňovať. Prečo nemôžem byť spontánna. Vtedy môžem byť. Po telefóne nehrozí spontánna možnosť objímania.
Budem preňho zalamovať malú knižku. To moc nejde dokopy s misiou Daj mu pokoj. Aspoň, že na tom nebudeme robiť sami dvaja. Budem sa vedieť vyhnúť, mať svedkov, nespoznať ho viac ...
Kiež by som bola ukáznená.
M. si ma pozná. Pozná najlepšie svoje zviera. Je to sladko-horký pocit. Dojíma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára