Obilia a opony

Žnú z polí. Žatva sa mi spája so septembrom. Cestou domov som videla kombajny, od ktorých sa dvíhali oblaky prachu. Vyzerali, akoby horeli. Práši sa z toho obilia? Myslela som na tie myši a králiky, čo asi robia ... Nie je september. Dýchaj zhlboka. Naber do seba oblaky. Možno vo mne bude obilie. Bude mi rásť v pľúcach a vyrábať mi tam kyslík. Budem mať vlastný čistý vzduch z vlastných útrob. Budem vedieť žiť sama zo seba.
Na večer bolo zvláštne svetlo. Slnko presvitalo cez mraky a zapadalo zároveň. Svetlo bolo sivé. Matné. Takto nejak vyzerá melanchólia. Ide navečer v autobuse, bez slúchadiel, bez doobednej kávy, dýcha oblaky, osvetľuje ju sivé svetlo zľava.

Myslela som, že dnes sa ho na to spýtam. Myslela som na to snáď celú dobu. Nevedela som odhadnúť správny čas. Dúfala som, že to zo mňa len tak vyletí. A nebude cesta späť. A ja budem rada, že sa už viac nemusím zožierať. Že sa to skončí, že sa budem chvíľu trápiť. Posledná chvíľa trvala roky. Ostatne, trvá dodnes. Sú všetci zničení tak dlho, len o tom nehovoria?
Takto by to nebolo! Nestalo by sa to, pretože sa nič nestalo. To by mu bolo podobné. Už si nebýva podobný. Možno preto, že vie, že ja si bývam. Že sa nevzdávam starých zvykov. Možno mu to došlo. Strhol oponu.

Chcem zostať za oponou. Zastavuje sami svet. Nechcem sa rozdeliť.