Rakúsko a Česko

Deje sa, o čom som žiadala. Zvliekam sa z kože. Ďakujem, teraz už viem, že stačí len povedať. Zapriať si. Stačí chytiť kúsok toho zdrapu a ťahať. Zostane mi len tenká krčivá blana a svetlá mapa podobná pigmentovej škvrne. Jednu mám pri pupku. Od vždy. Druhú, na rebrách, som objavila tento rok. Vyzerá ako obrátené Rakúsko. A tá druhá je ako Česko. Tento rok sa Česko opálilo.
Kiežby sa stačilo ošúpať.
Povedal, že má rád Eca. Tak mám od dnes doma Nulté číslo. Obzvlášť sa mi ale páčili Dejiny krásy a Dejiny ošklivosti. Chcem mať niečo spoločné, poznať ho, podobať sa ... Dlho si hľadieť do očí s jeho kocúrom.

„ ...? Čo vy dvaja spolu máte ... ? Rasky, ty si sa tuším zaľúbil ...“

Minulý rok som sa naučila chodiť na kávu sama. Len sa to tak hovorí. V skutočnosti som so sebou. Keď idem so sebou von, cítim sa sofistikovane. Pekné slovo. Je v ňom veľa odvahy.
Ľudia vraj sami von nechodia. Ani sa kúpať. Pritom ... je tam veľa ľudí, čo sú tam sami. Tak som sama so sebou a spolu s tými, čo sú tiež sami. Sme sami spolu . Masa. 
Dnes som sedela s chalanmi, čo programovali web. Pozerali na mňa. Dnes na mňa pozeralo veľa ľudí. Asi pre ten hnusný opar. Keď konečne zmizne z môjho života, budem môcť zase hrýzť.
Miestami som čítala Eca, vytlačeného na bielom papieri (za to by mal byť trest) a miestami ich počúvala. Robili čierno-biely e-shop. Neoriginálne a agresívne. Snáď im to vyjde. Odišla som, keď použili „prešráfovaný font“.


Ako bolo na autoškole?
Samí adolescenti. Ale bolo tam také veľké psisko, čo sa mohlo hladkať.
Aká rasa?
Neviem, veľká a hnedá. V tvári ako boxer. Nemal chvost.
Dobrá rasa.