Som nervózna. Komunikácia a presviedčanie nie je pre mňa. Robte si čo chcete, ale neoponujte mi. Nechajte ma pracovať. To je pekné na školských zadaniach, nemusím sa dohadovať s nikým, musím vyhovieť len svojej predstave a sama si to zaplatiť. Volá mi, že sa to na dnes ruší. Som vykolajená. Neviem, čo s načatým dňom. Zasekávam sa. Neuvažujem. Neuvedomujem si. Neviem, čo chcem ísť robiť. Viem, čo musím.
Hnevám sa. Mohla som byť s M. Nemohol za to, ale hnevám sa, lebo on za to všetko môže.
M. včera. A Emil? Ten už má len polodušu ...
Kúpila som si Polygrafickú príručku. Na túto nudnú a potrebnú knihu poľujem už dlho, ale nikdy nebola v zľave. Až dnes.
Rozmýšľam, či idem na kávu alebo pozrieť tetu. Stojím na jeho (náhoda. určite) ulici a krokujem. Tri kroky ku káve, štyri kroky k tete, otočím sa, obzerám sa. Otáčam sa smer Teta. Blahoželá mi k meninám. Nekupuj, čo potrebuješ, len bez čeho byt nemóžeš. Srandovné. Posledné roky úplne inak vnímam starších ľudí a rada ich navštevujem. Chce sa mi.
Cestou na autobus idem okolo jeho práce. Nepozriem sa do dvora. Otočím hlavu na inú stranu. Tak je to správne, ide ti to. Na zástavke si čítam Sofiin svet. Plynulé.
Mama. Nejak ti moc trčia kľúčne kosti. Mala by si pribrať. Nepomáha mi.
Jedna z kostí mi trčí viac. Stalo sa to, keď som sa rodila, vykĺbili mi ruku. Muselo ma to veľmi bolieť. Spomeniem si na to každé narodeniny, keď pozerám do zrkadla.
Ty si nespomínaš?
Akoby si mohla.
Aha, Juno!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára